Kázání v bazilice na závěr 9. pěší pouti

pronesl Kancelár - riaditeľ biskupskej kancelárie žilinskej diecézy Mons. ThDr. Michal Baláž, PhD. (* 1968, vysvěcen 1988) a brzy je pošle v elektronické podobě. Zde je pak najdete. ¨

Na snímku je Mos Baláž mezi velehradským farářem a dvěma kněžími poutniky při obnově zasvěcení Bohu rukama Panny Marie 22.8.2009 v 11.20

 

Drahí bratia a sestry!

 

Keď som Vás dnes videl prichádzať na toto posvätné miesto, bol som veľmi povzbudený vo viere, pretože ste prešli mnoho kilometrov, aby ste prišli až sem. Preto chcem pozdraviť otca Jána ako aj všetkých kňazov, bohoslovcov a všetkých Vás.

Zároveň chcem odovzdať pozdrav od nášho diecézneho biskupa mons. Tomáša Galisa, ktorý nemohol prísť sem, pretože práve v dnešný deň išiel slúžiť sv. omšu na Trojmedzí - miesto v našej diecéze, kde je hranica našej diecézy s Ostravko-Opavskou a diecézou Bielsko Biala. Je však s nami duchovne spojený a myslí na nás.

Každý z Vás by vedel povedať, čo dôležité sa udialo za posledné mesiace vo Vašej rodine. Vedeli by ste uviesť možno aj dátum, prípadne i hodinu tých udalostí, ktoré ovplyvnili život Vám, prípadne Vašim blížnym.

Určite niektorí z Vás by ste vedeli povedať, čo dôležité sa stalo v ostatných mesiacoch v spoločnosti alebo v Cirkvi a predpokladám, že mnohí z Vás by ste povedali, že práve v týchto týždňoch bude stretnutie so svätým Otcom v Českej republike. Som však presvedčený, že každý z Vás by vedel povedať bez zaváhania, prečo práve dnes ste prišli sem na Velehrad.  Každý má vo svojom srdci svoj dôvod, no medzi ne patrí aj ten, že  každý z nás  chce zveľadiť vo svojom živote toto dedičstvo, ktoré priniesli našim predkom ako veľkí misionári a evanjelizátori.

            Príchod týchto dvoch veľkých mužov, ktorých si po stáročia ctia naše národy a sú zároveň spolupatróni Európy, predstavoval vždy v našich dejinách pojem, na ktorom bolo možné stavať duchovne, ale aj spoločensky. Preto by som spolu s vami veľmi rád uvažoval na tému, ktorá je spojená s ich životom, s ich námahou a učením, keď prichádzali na naše územie a pozývali ľudí k obráteniu k pravej viere, aby sa stali kresťanmi. Myslím si, že práve toto môže byť ústredná téma, aby nám pomohli pochopiť, ako je možné neustále sa stávať kresťanmi dnes a aké je naše poslanie vo svete.

            V liste sv. apoštola Pavla Efezanom čítame tieto slová: „Bratia, veľmi Vás prosím, ja, väzeň pe Pána: Žite dôstojne podľa povolania, ktoré sa vám dostalo. Buďte opravdivo pokorní, dobrotiví a trpezliví." Pri týchto slovách som si položil otázku: Čo spôsobilo, že Pavol napísal tieto slová a stal sa kresťanom? Jednoducho by sa to dalo vyjadriť takto. Miesto, ktoré zaberali príkazy a zákazy v jeho živote, nahradila osoba Ježiša Krista Zmŕtvychvstalého a jeho láska. Vo chvíli, keď sa toto všetko udialo Pavol požiadal o krst a stal sa kresťanom. Zmysel jeho života sa podstatne zmenil. Zmenili sa jeho hodnoty, zmenila sa podstata jeho života. Tou podstatou sa stala osoba Ježiša Krista. Vzťah s Ježišom nadobudol aj viditeľný charakter a to konkrétne prijatím sviatostí cirkvi, ktoré ho vovádzajú do tohto úzkeho vzťahu s Kristom zvlášť vtedy, keď sa necháva pokrstiť.

            Sami vidíte, že nie je ťažké pochopiť to, čo sv. Pavol vyjadril slovami. Išlo mu predovšetkým o to, že sa uskutočnilo toto stretnutie s ním a s Ježišom. Preto toto posolstvo napísal a zachoval vo svojich listoch, pretože pre neho stať sa kresťanom znamená prijať milosť byť kresťanom, ktorá bola pri tomto stretnutí.

            Preto sv. otec Benedikt XVI vo svojej encyklike Boh je láska napísal tieto slová: „Kresťanstvo nie je predovšetkým etické rozhodnutie alebo nejaká veľká myšlienka, ale s osobou Ježiša Krista, ktorá dá človekovi nový obzor a smer v rozhodovaní".

            Ak sv. mužovia rodní bratia Cyril a Metod prišli k našim predkom a pripravili sa na svoju misiu prekladom biblických, liturgických a právnických kníh, vynašli písmo, ohlasovali zvesť Ježiša Krista v reči zrozumiteľnej bežnému ľudu, zakladali školy a vychovali si svojich nástupcov, bolo to predovšetkým a jedine preto, aby sa naši predkovia mohli stretnúť s osobou Ježiša Krista, opakujúc ešte raz slová sv. otca - ktorá dáva človekovi nový obzor a smer v rozhodovaní.

Pozývam vás, aby sme spoločne uvažovali nad druhou otázkou: aké je naše poslanie vo svete. Chcel by som opäť citovať sv. Otca Benedikta XVI., ktorý vo svojej encyklike Spe salvi napísal: „je nevyhnutná autokritika moderného veku v dialógu s kresťanstvom z pohľadu nádeje. V takomto dialógu sa aj kresťania musia naučiť v čom spočíva ich nádej a čo môžu ponúknuť tomuto svetu a čo ponúknuť nemôžu" (22).

            Vidíte bratia a sestry, že tieto slová a vôbec celá encyklika hovorí o nádeji. Avšak nádej kresťana nemožno vidieť iba v budúcnosti akoby prítomnosť bola pre nás väzením, z ktorého sa treba vyslobodiť! Zaiste že nie! Každý kresťan môže a musí mať nádej, pretože má skúsenosť, že sa v minulosti v jeho živote niečo udialo a on v prítomnosti prežíva túto udalosť. A tou udalosťou je stretnutie sa s Kristom.

            Ak kresťan neprežíva túto skutočnosť vo svojom živote zvyčajne sa rozhodne pre jednu z týchto dvoch ciest. Alebo to pochopí, uvedomí si to a začne žiť  svoj život viery a bude to prínosom pre svet alebo oddelí svoju vieru od konkrétneho života a bude sa spoliehať iba na svoje vlastné sily. V prvom prípade je potrebná odvaha a rozhodnutie, ktoré sa musí dennodenne obnovovať. V druhom prípade viera takéhoto kresťana nepostačí na vážne a trvalé rozhodnutia v jeho živote, pretože chýba to čo je podstatné zachrániť to čo je čisto ľudské a preniesť to do nadprirodzenej roviny.

            Môžeme sa teraz spýtať ako teda kresťan môže konkrétne a konštruktívne prispieť k budovaniu nového sveta, o ktorom niekedy povieme aj my sami, že mu nerozumieme, že nerozumieme dobe v ktorej žijeme? Na prvom mieste vidím toto prispenie predovšetkým v tom, že každý z nás nielen vie ale aj žije súlad medzi vierou a hodnotením.

            Dnes v našej Cirkvi slávime spomienku na Pannu Máriu Kráľovnú. Len málo poznáme z jej prostého a skrytého pozemského života. No medzi týmto málom nechýba predsa dôkaz jej dobrotivého srdca. Je to naozaj nežný a dojímavý obraz, ako sa na svadbe v Káne nakláňa k Božskému Synovi a ticho mu vraví prosebným tónom: „Nemajú vína!" Cíti dobre, že jeho hodina ešte neprišla, ale trápi ju súcit so ženíchom a nevestou nad ich rozpakmi a teda klope na bránu božskej všemohúcnosti, aby sa otvorila, aj keď ešte neprišla hodina. A hľa, láska ktorá všetko dúfa, nedúfa nadarmo; rozpaky sa čoskoro zmenia na údiv, nedostatok na radosť. To bol prvý skutok jej prihovárajúcej sa lásky - prvý z mnohých!

Ak pozorujeme múry našich pútnických kostolov: na tisícoch jednoduchých a zbožných a ďakovných svedectvách je napísané to, čo prvý raz mohli vykríknuť svadobčania v Káne: Mária pomohla!

Victor Hugo dal do úst jedného svojho hrdinu takéto slová: Taký malý som a nepatrný, ale mám matku. A viete, čo je to mať matku? Viete, čo je to byť dieťaťom opusteným, nahým a smädným, ale cítiť nad sebou a okolo seba ženu, ktorá s vami kráča, keď vy kráčate, ktorá sa usmieva, keď vy plačete. Nie, nie, vy neviete, že tá žena - to je anjel, ktorý na vás pozerá, učí vás hovoriť a milovať. Ktorá v svojej dlani hreje vašu ruku, vaše telo vo svojom náručí a vašu dušu vo svojom srdci. Ktorá dáva svoje mlieko, pokiaľ ste nemluvňaťom, svoj chlieb, keď dospievate a vždy, vždy svoj život. Ona, ku ktorej voláte: „Matka!" Ona, ktorá vás volá: „Dieťa moje."  Toto je možné zakúsiť aj v Matke Božej.

            Keď som raz uvažoval nad týmito slovami, položil som si otázku, ako by sa tieto slová dali konkrétne uskutočniť.  Myslel som nato, že to môže byť poďakovanie detí rodičom a rodičia deťom. Môžeme to vyjadriť aj v tejto nádhernej a starobylej Bazilike tak, že svoju vďaku vyjadria deti svojim potleskom a potom rodičia svojim deťom.

            Myslím si, že toto bude aj vyjadrenie vďaky Nebeskému Otcovi za dar života každého jedného z nás.

 Amen.